3 roky som sa hnala za samými A-čkami

Tieto zelené písmená v aise vo mne vyvolávali (a asi aj dodnes vyvolávajú, (un)fortunately) pocit neuveriteľnej eufórie. Ak sa medzi ne priplietlo iné písmeno - napríklad B alebo C, bola to rana do živého. Fakt. D som nikdy nedostala a moje prvé Ečko v živote sa v aise objavilo v poslednom semestri. Oplakala som ho zopár slzami, zapila 250 ml belgického piva a išla som sa učiť na štátnice. Keby som bola bývala múdrejšia, na samé Ačka by som sa vykašľala. Účtovníctvo, štatistiku a všetky predmety začínajúce na slovíčko "podnikové" by som odsunula niekde do úzadia a venovala sa radšej iným veciam. Aby som vedela, čo sa deje okolo nás. V našej krajine a vo svete. Aby som neposunula učenie sa nemčiny a francúzštiny na jedny z posledných priečok mojich priorít. Aby som sa dnes vedela plnohodnotne zapojiť do diskusie o odbornejších témach s inými ľuďmi. Aby som nebola v konštantnom strese, ktorý sa odrazil na mojom mentálnom a fyzickom zdraví.

Posledné dni pred štátnicami som sa viackrát zamyslela nad tým, čo mi 3 roky bakalárskeho štúdia dali. No asi najviac ma posunul tento tretí, posledný ročník. Dať za jeden rok 16 predmetov, písať popritom bakalárku, robiť si úlohy, urobiť zo všetkých predmetov skúšky a ešte aj zoštátnicovať raz z angličtiny a potom ešte raz z odborných predmetov? To chce k**** dobrý time management. Ten môj bol úplne naprd.

Nechcem teraz hovoriť o tom, ako by to malo byť celé nastavené inak. Možno len ja si to nastavím trochu inak. Keď sa môj odpálený mozog spamätá z tohto akademického roka.