S dievčatami na Ďumbieri

Na začiatku augusta sa nám s mojimi kamoškami zo strednej konečne ako-tak podarilo po 5 rokoch dohodnúť na spoločnom výlete. Keď ste skupina ôsmich kamarátov, je ťažké sa cez prázdniny dohodnúť na jednom dni, kedy sa stretnete .. a nieto ešte ísť spolu na niekoľko dní na chatu (minimálne podľa našich, už, dlhoročných skúseností). Preto doteraz považujeme za úspech, že sme aspoň 3 z 8 strávili spolu pár dní v Nízkych Tatrách. Áno, môžete tlieskať. Nepodarilo sa nám to v takomto hojnom (takmer 50percentnom) počte ešte nikdy.

Výlet to bol úžasný. Bývali sme tak trocha na samotě u lesa - v chate, kde vás občas prepadnú myšlienky o tom, ako vám na okno zaklope medveď, aj keď ďalšie chaty sú hneď za potokom. Veľa sme sa rozprávali, hrali vedomostné hry, zjedli kilá praženice, večerali melón a vypili kvantá čaju s medom. Večer sme zaspávali pri hodnotných seriáloch a reláciách, ktoré práve dávali v televízií, a vstávali sme do rezkých desiatich stupňov. Kvôli čučoriedkam sme sa vyštverali hocikam a zmokli sme našťastie len raz.

Keď preskočím naše výlety po okolí a každodenné približne desaťkilometrové prechádzky, dostanem sa k nášmu výstupu na Ďumbier - najvyšší vrch Nízkych Tatier.

Predpoveď počasia bola sľubná - ba viac než to, na celodennú túru priam ideálna. Tak sme si deň predtým na stole rozložili mapu (áno, ozajstnú turistickú mapu) a danny, ktorá túto trasu absolvovala už veľakrát, nám ukázala, čo nás čaká - 26 kilometrov, asi 1600 metrov prevýšenia a návrat do chaty snáď za svetla. Potom sme sa ešte porozprávali o tom, ako sa dobre na Štefánikovej chate najeme, zbalili sme si ruksaky a išli čo najskôr spať.

Ráno sme už o pol deviatej kráčali Bocianskou dolinou hore do sedla. Pôvodne som si naivne myslela, že sa zbalím do kanken-u, ale so všetkými preistotnými vecami, jedlom a vodou, ktorú som si brala, mi to akosi nevyšlo. Našťastie mám najlepšiu kamarátku, ktorá mi požičala turistický batoh (thank youuuuu so!).

Počasie nám aj vyšlo naozaj ukážkové. Cestou na Štefáničku sme takmer nikoho nestretli. Na Ďumbieri už bolo ľudí o dosť viac, ale je to pochopiteľné. Pretože, ak neholdujete strmým stupákom a náročným trasám, môžete sa vyviezť na Chopok lanovkou a odtiaľ pokračovať na Ďumbier pešo po hrebeni (len v pevnej obuvi, prosím vás). Na Štefáničke sme sa do spokojnosti a prasknutia poriaaaadne najedli a potom ešte nekonečne dlho šlapali po hrebeni až na Čertovicu. To znamenalo neustále stúpanie a klesanie, sledujúc zároveň v diaľke poriadnu čierňavu. Našťastie nás dážď chytil až kilometer pred chatou. Pekne sme si obliekli pršiplášte a dážď prestal skôr, ako sme si stihli dať batohy znova na chrbát. Do chaty sme prišli tak krásne unavené a sedeli sme hodnú chvíľu vonku na priedomí.

Zaujíma ma, čo vy a turistika. Mám okolo seba ľudí s rôznymi názormi, tak som zvedavá aj na ten váš. ♥