OKOLOSVETA | 10-hodinové alpské dobrodružstvo len kúsok za Viedňou

Toto leto som mojim turistickým topánkam dala poriadne zabrať. No a na našej nedávnej túre sme dali poriadne zabrať aj našim nohám, pevnej vôli a niektorí (ja) aj žalúdku. Zostup bol tak náročný, že sa okolo nás už aj krkavce zakrádali, čakajúc, či z nás budú mať večeru. Keďže tento post teraz píšem, tipujete správne - krkavce si na nás nestihli pochutnať a nejako sme sa (miestami doslova) k autu doplazili. Tak aj taký bol výstup na Schneeberg v skratke - a teraz pekne poporiadku.

Dopredu vás upozorňujem, že ak vás zaujímajú trasy, ktoré vedú na Schneeberg a turistické informácie o nich, hľadajte inde. Turistického online sprievodcu sa robiť nechystám, ale tu je aspoň naša mapa s vyznačenou trasou, jej dĺžkou a prevýšením. Nebudem vám klamať, vyjsť na Schneeberg -alebo presnejšie jeho vrchol Klosterwappen - nie je len tak. Vrchol sa nachádza vo výške viac ako 2000 mnm a prevýšenie sa blíži k číslu 1500. Ak nie ste zvyknutí na turistiku a lapáte po dychu pri vyjdení niekoľkých poschodí, pešo na Schneeberg nechoďte. No to neznamená, že s týmito super výhľadmi sa musíte rozlúčiť. Pod vrchol Schneebergu sa môžete vyviezť takouto peknou zubačkou a dať si hodinovú prechádzku na Klosterwappen (alebo kamkoľvek len chcete).

Ráno sme vyrazili z Bratislavy už okolo siedmej a z dediny Schneebergdörfl sa nám podarilo vyraziť niečo po deviatej. Väčšina ľudí sa vybralo opačným smerom ako my, pred nami kráčal jeden pán, ktorý potom ktovie kam zmizol. Neprešlo ani desať minút a už som mala zjedenú raw tyčinku a takmer nás napadol býk (naozaj poriadne na nás bučal/vrčal/či čo to bolo za zvuk).

Považujem sa za človeka, ktorý nemá problém dlho šlapať do kopca. Dokonca to na túrach preferujem a mojím životným mottom je pešo vyjsť hore, lanovkou sa zviezť dolu. Samozrejme, nikdy sa toto motto ešte nepremietlo do praxe. Buď ideme niekam, kde lanovka nie je (čo je dosť bežné) alebo sú ostatní účastníci zájazdu proti. Na Schneebergu sa zviezť dolu dalo, takže sa uplatnila druhá časť predchádzajúcej vety. Tu som mala čo robiť aj cestou hore, potila som sa aj za ušami a keď ocino zahlásil: "sranda, že vôbec nie som zadýchaný", nemala som slov (a nielen preto, že som nevládala rozprávať).

Cesta hore viedla lesíkom, neskôr kamennou suťou (kde som prvýkrát použila aj turistické palice) a v poslednej etape sa štrk zmenil na obrovské balvany, po ktorých sme sa miestami doslova škriabali hore. V hlave sa mi neustále vynáralo slovné spojenie vysokohorská turistika, lebo presne takto si ju predstavujem. Aj keď som sa snažila nevizualizovať si v hlave katastrofické scenáre, bola som celkom rada, že mám zaplatené poistenie do hôr (joooj, keby som ja vedela, ako bude vyzerať cesta späť). Výhľady stáli naozaj za to. Len bolo rozumnejšie a aj bezpečnejšie vždy zastať a až potom sa kochať navôkol.

Pôvodný plán bol zastaviť sa na chate a dať si nejaký fajný rakúsky obed a až potom sa terigať na vrchol Klosterwappen. Nakoniec sme ho troška upravili, pretože kto by už len mal motiváciu ísť na Klosterwappen po dobrom obede? Dali sme si menší snack v tráve s úžasným výhľadom a vyštverali sa hore. Chvíľami mi bolo smiešno - na chrbte som mala 40litrový batoh, na nohách riadne turistické topánky, v rukách palice a posledné metre som už priam fučala od únavy. Okolo nás sa pokojne prechádzali rodinky s deťmi, niektorí ľudia s converskami na nohách. Hore sme spravili pár fotiek, no dlho sme sa nezdržali, lebo chuť obedovať bola silná.

Na Fischerhuette sme si vystáli rad na jedlo a boli šťastní, že vnútri bolo dosť miesta na sedenie (vonku bolo všetko plné). Dala som si radler a krvavnice. A ako to už u mňa v horách zvykom býva, neskutočne som sa prejedla. Dúfam, že už som sa navždy poučila, pretože kráčať potom (nielen) do kopca po takomto obede bolo viac než náročné.

Cestou dole sme trocha poblbli v snehu a pobavili sa na skupinke ázijských turistov, ktorí podľa ich reakcie, videli sneh asi prvýkrát v živote.

Cestou akože dolu sme si ešte (proti mojej vôli) vybehli na Waxriegel, z ktorého sme mali výhľad na kostolík postavený na počesť cisárovnej Sissi. Vytriasli sme si kamienky z topánok, pokochali sa výhľadmi a plesnivcom (to je ten kvietok na fotke hore, haha) a vydali sa na cestu dolu.

Bolo mi jasné, že zostup dole bude náročný - predsa len sme museli zostúpať tých vyše tisíc metrov na vzdialenosti necelých 7 kilometrov = pre tých, čo tomu nerozumiete, je to fakt že slušný výkon. Ale slovo náročný vôbec nevystihuje to, čo prišlo. Miestami to pripomínalo via ferratu bez istenia a reťazí. Tento skalnatý úsek sme zliezali asi rýchlosťou 1 km/hodinu a plesali sme radosťou, keď nás náhodní ľudia, ktorí sa tam chystali prespať, ponúkli gumenými cukríkmi. O tom, že sme sa pár metrov doslova kĺzali po štrku dolu, aby sme potom zistili, že tadiaľto cesta nevedie a štverali sa naspäť, radšej pomlčím.

Vidina auta, vody, koláča v ruksaku a nejakého sladkého nápoja, ktorý si kúpim cestou domov na pumpe, ma našťastie nútili kráčať ďalej a celá túra mala zdarný koniec. Jasné, že výlet na Schneeberg odporúčam. Nachádza sa približne hodinu cesty autom od Viedne a cítite sa ako niekde ďaleko v Alpách. Áno, jasné, na Slovensku máme prekrásne kopce, ale toto je zasa o niečom inom a občas treba zbehnúť k našim západným susedom.