Κρήτη | Kozím chodníčkom do Plakiasu

Naša tohtoročná dovolenka na Kréte bola výnimočná v tom, že som si počas nej nerobila tie také moje typické denníčkové zápisky ako na dovolenkách počas minulých rokov. Pôvodne to mala byť desaťdňová dovolenka viacmenej v rezorte, na ktorej by sme len jedli, ležali, plávali a behávali. Neplánovali sme si ani len požičať auto a preskúmavať ostrov, ale poznáte to - človek mieni, život môj ocino mení. Vďaka tomu sa však mám o čo s vami podeliť - veď kto by chcel čítať o tom, ako sme sa napchávali a stále len ležali na lehátku? Prvé tri dni sme to vydržali, ale na ten štvrtý sme sa už rozhodli narušiť ten dovolenkový stereotyp a vydali sme sa pešo do Plakias-u, dediny vzdialenej cca 3 kilometre od nášho hotela.

V jedno pekné ráno (= nasýtení najlepším gréckym jogurtom s tahini) sme sa vychystali na niečo medzi túrou a kúpanie sa na pláži. Sami sme úplne nevedeli, čo za cestu nás čaká. Mali sme základné informácie: vedeli sme, kde sa chodník začína; že je oficiálne turistický; že jedna cesta bude trvať niečo medzi 30 až 60 minútami; že si nesmieme zabudnúť klobúky a vodu a že sa chceme vrátiť do obeda.

Už len kým sme vyšľapali cestu z našej izby hore k začiatku chodníka, boli sme celí spotení a v hlave som mala vidinu toho, ako sa hádžem do tej osviežujúcej morskej vody.

Cesta bola prašná, všetko naokolo suché a vyzeralo ako v mesačnej krajine. Výhľady celú cestu stáli za to! Sem tam som sa obzerala až príliš, pretože som sa takmer šmykla na kameňoch pod nohami.

Po asi hodine sme dorazili na pláž Paligremnos, ktorá sa nachádza hneď na okraji Plakias-u. Nič iné sme už nestíhali preskúmať, pretože sme chceli stihnúť obed v hoteli. Nemali sme chuť ani na kúpanie sa na pláži, tak sme si len sadli do baru a dali si ľadovú kávu.

Plakias je veľmi špeciálne miesto, pretože takto pred takmer 20 rokmi tu trávili dovolenku štyria členovia našej rodiny. Síce sme ich videá na kazete už zopárkrát videli, bol by priam hriech nenavštíviť presne tú pláž aj apartmány, kde bývali.

Cesta späť už bola náročnejšia. Boli sme hladní, bolo poriadne teplo a navyše som mala od slnka ruky celé červené, takže tento čierny uterák bola moja celú cestu moja spása. Nakoniec sme stihli obed s prehľadom a našli sme aj voľné lehátka pri bazéne (treba si vedieť stanoviť priority, všakže).