ΚΡΉΤΗ | Deväť metrov pod morom

Na Kréte sme si zaplatili hodinu potápania. Znie to veľmi jednoducho, ale keď sedíte večer na recepcii, listujete v brožúre potápačského centra; zistíte, koľko taká "sranda" stojí a máte sa rozhodnúť, či chcete hazardovať so životom v desaťmetrovej hĺbke pod morom, nebolo to už až také jednoduché. Mne sa spočiatku vôbec nechcelo. Teda presnejšie - neskákala som meter dvadsať pri predstave dýchania suchého vzduchu z fľaše na chrbte. A bolo to ešte horšie, keď som si na internete prečítala, ako vám nesprávne vyrovnávanie tlaku môže poškodiť uši - dočasne, ale aj navždy. Potom informácie o priotrávení sa dusíkom som prebehla rýchlejšie a išla spať s pocitom, že potápať sa asi nakoniec nepôjdeme.

Ale my sme sa potápať išli. Vyplnili sme dotazníky o našom zdravotnom stave, vyskúšali si výstroj a ak by nám niekto v tom momente odmeral pulz, asi by nás rovno niekam odviezli. Prekvapila ma aj teoretická inštruktáž v nemčine, ale rozumela som takmer všetkému (a zvyšok mi preložili). No a keďže sme mali dosť času do nášho slávnostného potápania, rozhodli sme sa vyskúšať si šnorchlovanie. Veľmi veľmi ťažko sme sa narvali do neoprénu a dám vám dobrú radu - oblečte si ho až vtedy, keď si budete istí, že nebudete už potrebovať ísť na záchod.

Nikdy som predtým nešnorchlovala. Takže asi nebude prekvapenie, že som ani nevedela, ako sa taký šnorchel drží v ústach. Kým som prišla na tú správnu techniku, mala som šnorchel niekoľkokrát naplnený vodou a takmer som sa zadusila. Vyskúšať si to však bola spásonosná myšlienka - že mi netesní maska som teda našťastie zistila skôr, ako sme sa ponorili do niekoľkých metrov pod hladinu.

Potápanie bol neskutočný zážitok. Každý sme mali vlastného inštruktora (ja nejakého anglicky hovoriaceho, ktorý si zo mňa robil vtípky hneď na začiatku a bol naozaj super!). Keď som sa konečne naučila dýchať ústami a vylievať si pod vodou z masky vodu, keď bolo treba, hneď som bola pokojnejšia. Sem-tam ma síce prepadla panika a chcela som okamžite vyplávať hore, ale nepoddala som sa našťastie tomu pocitu, pretože by som to celé potápanie asi potom v ten deň úplne vzdala. Dorozumievanie sa pod vodou bola tiež celkom zábava. Niekedy som naozaj netušila, čo sa mi snaží gestami inštruktor naznačiť. Ktovie, čo si o mne musel niekedy myslieť. No bolo mi to jedno. Jediné, čo ma trápilo, bol chlad, maska pomaly sa plniaca vodou, o kameň rozrezaný prst a plný močový mechúr.

Po vynorení sa som sa cítila, ako keby som sa zobudila zo sna. Nič, čo sme zažili pod vodou mi neprišlo skutočné. Jediné, čo ma trápilo, bola stuhnutá sánka, či stihneme obed, a kedy a ako sa konečne dostanem z toho neoprénu. Po obede sme sa vybrali ešte aj na výlet do takmer 500 metrov nad morom.

Či by som si to niekedy zopakovala? Určite áno. Isto stále s veľkým rešpektom pred podmorským svetom (a najmä zvláštnymi osemnohými živočíchmi), ale s radosťou.

Odkaz na potápačské centrum je tu. Skvelý prístup, ochota, úžasný personál!!!

Potápali ste sa už niekedy? Chceli by ste si to vyskúšať alebo máte pocit, že je to príliš mimo vašej comfort zone? ♥