Ako sme sa z Kréty domov dostali

Ešte včerajšok som trávila nejako tak, ako na fotke. Dnes už mi o ôsmej večer klipkajú oči a neverím, že tento článok vôbec dopíšem. Tohtoročnú dovolenkovú sériu začínam na blogu výnimočne od konca - od našej cesty domov.

stačí nám šesť budíkov?

Lietadlo nám z Kréty malo odlietať 7:55 ráno. Našou skromnou matematikou, zvážiac vzdialenosť hotela od hlavného mesta a dostatočnú rezervu, sme vyrátali, že hotel by sme mali opustiť tak okolo štvrtej. Potom sme sa však pozreli na stránku cestovnej kancelárie a zistili, že transfer máme vybavený na 2:50. 2:50! slovom - o desať tri ráno .. teda v noci. Zmierili sme sa s tým, po večeri si pobalili všetko oblečenie, plavky nechali ešte schnúť na balkóne, krehké suveníry ako magnetky, fľašky s ouzom, raki a olivovým olejom pobalili do novín (niektorí opatrnejší = ja = pre istotu do štyroch tričiek a uteráku). Nastavili sme dokopy 6 budíkov v časovom rozmedzí od 2:00 do 2:20 a s malou obavou "čo ak sa vypnú všetky mobily a ani jeden budík nezazvoní?" išli konečne okolo desiatej spať.

kalimera

Kalimera = grécky dobré ráno nám začalo o druhej v noci. Na recepcii nám dali breakfast box, čo bola vlastne igelitka s troma sendvičmi, koláčmi, jablkami, banánmi, pomarančmi a pollitrovkami vody (ktoré sme museli do príchodu na letisko vypiť). Postavili sme sa von a sledujúc dve kozy asi desať metrov od nás sme čakali na nejaké vozidlo, ktoré po nás príde.

Deutsch ist immer besser

Nakoniec po nás prišiel taxikár v dosť luxusnom mercedese. Rozhovor sa rozbiehal divne, ako takmer pri každej ceste taxíkom. No sťažovala to ešte aj neskorá nočná hodina. Po pár kilometroch sme však zistili, že taxikárovi je bližšia nemčina ako angličtina a keďže všetci v aute okrem mňa ovládali lepšie nemčinu ako angličtinu, rozhovor nabral iný rozmer. Najmä tie vety boli zrazu akési dlhšie.

meníme dopravný prostriedok

Taxík nás vysadil v najbližšom meste, kde sme presadli do autobusu s ľuďmi z iných hotelov. Autobus síce vyzeral fajn, ale páchlo to tam pliesňou, klimatizácia bola nastavená na 20 stupňov a čo bolo najhoršie - TREBALO MI CIKAŤ. S hrôzou som pozrela na počet hotelov, v ktorých ešte musíme vyzdvihnúť ďalších dovolenkárov. Ešte menej ma potešilo, že máme pred sebou vyše 70 kilometrov cesty. A zaklincovali to úzke grécke cesty, po ktorých sme išli rýchlosťou asi 50km/h (to len tak tipujem - neverte mojim odhadom, ja odhad veľmi nemám - no išli sme veľmi pomaly).

ranní ptáče dál doskáče - a my s ním ešte ďalej

Naša posledná zastávka bola v hoteli okolo piatej ráno, vzdialeného asi 15 km od letiska (áno, neustále som sledovala mapy a našu location). To by však nebolo ono, keby sme na zaspatých dovolenkárov nečakali asi 15 minút. Keď už konečne nastúpili a autobus sa pohol, stálo nám v ceste zaparkované auto. Znova sme teda počkali, kým ho niekto príde preparkovať.

kauza záchody

Keď sme sa konečne pred šiestou ocitli na letisku, moje prvé kroky putovali na toalety. A to vám poviem na rovinu - záchody na letisku v Heraklione sú úplný HNUS. Buď sú špinavé, je tam hrozný smrad, chýba toaletný papier alebo mydlo. Na týchto aspoň namiesto mydla vytekala akási redšia voňavá tekutina, ale voda tiekla veľmi slabo. Aby som ale nehanila Grékov, na letisku vo Viedni to nebola o nič väčšia sláva.

najlacnejšia voda

Na letisku však predávali najlacnejšiu balenú vodu, akú som kedy zažila. Pollitrová fľaša stála len 50 centov. Bežne som zvyknutá, že im pri pokladni hádžem rovno 2eurovku. Keďže sme počas letu nedostali nijaké pitie zadarmo, toto bolo veľmi významné plus.

na palube lietadla

Let ubehol celkom rýchlo, aj keď ma stálo veľa námahy udržať otvorené oči. Hneď ako som zadriemala, zobudila som sa na to, ako mi hlava padá na neznámeho prísediaceho a z otvorených úst sa mi len len nejdú pustiť sliny - no veď asi si to viete všetci dobre predstaviť.

domov

My aj kufre sme trafili do Viedne. Vonku sme mali nutkanie hneď sa hodiť do mora, ale žiadne nablízku nebolo. Ešte mi asi bude chvíľku trvať, kým nebudem mať divný pocit pri splachovaní toaletného papiera (pozn. v Grécku sa totiž nesplachuje, musí sa hádzať do koša).

Neverím, že som to dopísala a nezaspala. Za Krétou sa mi bude ešte pár dní cnieť, ale spolu s vami si to všetko pripomeniem ešte raz tu na blogu. A že o zážitky nebola núdza - Gréci sú proste srandovný národ. Stay tuned!