AKO SI DOBIŤ KOLENÁ

Za svoju doterajšiu existenciu som už vyskúšala viacero športov, no že by som niekedy rozmýšľala o tom, ako budem visieť na lane a zubami-nechtami rukami-nohami sa budem snažiť udržať na lezeckej stene? To naozaj nie. A potom sa to raz stalo ...

Všetko spáchal môj ocino, ktorého každý jeden rok zvedie nejaký iný šport. Tak sa stalo, že v zápale veľkého nadšenia po expresne rýchlom rozmysle kúpil dva lezecké sety (veď predsa vo dvojici sa aj lezie úsmevnejšie - najmä, keď dotyčná spolulezkyňa ani len nemá šajnu, čo sú to lezečky) a začal plánovať prvý výlet. O ozajstných skalách však dnes písať nechcem, pretože aj keď stále skromné, skúsenosti mám nadobudnuté skôr z interiéru. (Najčastejšie chodíme do K2 v Bratislave, raz som bola aj vo Vertigu.) Ako teda vyzerá náš lezecký program?

Je sobota poobede (alebo aj nedeľa, ale to skôr doobeda, keďže nedeľné poobedia mám rada voľné a podomácky strávené), vystupujem z auta, v K2-ke dostávame kľúčiky od skriniek a naše kroky vedú do šatní. Cestou mapujem, koľko ľudí tu dnes je - stojí pod stenami či visí za ruku/nohu alebo niekde vo vzduchu. Niekedy som to odhadovala podľa počtu áut pred budovou, ale odkedy viem, že jedno auto rovná sa v priemere jeden človek, už ma nedesí ani fakt, keď je takmer celé parkovisko plné.

V šatni na seba navliekam legíny (a mala by som si konečne kúpiť nové), tričko, rvem všetko do malej skrinky a obúvam si lezečky. Dámy a pánové, mám lezečky (=topánky) po ocinovi, ktoré boli na svete skôr ako ja a stále pôsobia menej ošarpane ako tie jeho nové, majúc za sebou asi tri mesiac lezenia.

Najprv prichádza na rad rozcvička, ktorú sa ja snažím čo najviac skrátiť, pretože sa cítim ako majsterka sveta a neviem sa dočkať vyškriabať sa na niektorú z tých stien. Samozrejme, že rozcvička by sa podceňovať nemala, hneď sa po nej ľahšie lozí. No a ja majsterka sveta určite nie som - aspoň zatiaľ nie v lezení. Neprejde ani 10 minút a už mám dobité obe kolená (na druhý deň celé zmodralé), pretože si tie moje nohy niekedy robia, čo chcú. Občas sa cítim naozaj zvláštne - najmä, keď o stenu ďalej lezie bosé asi štvorročné dieťa rýchlosťou blesku, istené oteckom či mamičkou, ktorí majú na krku zavesené ďalšie batoľa. Po nejakom čase sa rozlezieme a presúvame sa na vyššie steny, zväčša s náročnejšou obtiažnosťou. Asi je to celkom blbosť, niekedy by bolo fajn začínať na týchto stenách, keďže sa tam dostávame vo fáze, kedy ma už ruky nedržia a prichádza čas veľkého sebazaprenia a jediné, čo ma drží nad vodou pred pádom zo steny je asi len strach.

Áno, padanie, to je kapitola sama o sebe. Neustále sa vo mne bije pocit, či sa bojím alebo nie. Väčšinou nie a celkom si ten pád aj užívam, je to asi najbližšie, ako sa kedy dostanem k lietaniu; no na druhej strane mi nie je všetko jedno, keď pád predchádza náraz o nejaký ten chyt či tresknutie sa o stenu. A keď to fyzika nejako zariadi a neprestajne ma točí na lane po obvode kružnice s priemerom asi dva a pol metra, nie je to ten najlepší pocit.

Po asi dvoch hodinách, odkedy sme vstúpili do centra, sa pokúsime o pár zhybov (teda, ja sa o ne pokúšam, môj parťák ich aj vie), ja sa snažím postaviť na hlavu a zdvihnúť nohy do vertikálnej polohy, prezlečieme sa, zaplatíme a odchádzame preč. Ruky ma bolia tak, že mám problém obliecť si na seba bundu, hodiť si ruksak na chrbát a už ani nehovorím o tom, ako nevládzem otvoriť dvere či kufor na aute. 

Na druhý deň sa prebúdzam s, už spomínanými, modrinami na kolenách, a podľa boľavých rúk cítim, že by som sa mala na tie steny vešať častejšie.

fotiek viac nemám, pretože aj keď často fotíme, stále viac lozíme ako fotíme.