YEAR TWENTY-SEVENTEEN

Každý rok si nájdem chvíľu, kedy sa obzriem 12 mesiacov späť a snažím sa niekoľkými vetami a niekoľkými ilustráciami (alebo tak stovkou viet a fotiek) zhrnúť 365 dní do jedného článku. Verte mi, že to nie je len tak jednoduchá úloha a zaberie dosť času (napríklad aj polovicu silvestrovského večera ako napríklad minulý rok). Úprimne 31. december nejako intenzívne neprežívam. Okrem niekoľkých rokov, kedy som ako dieťa a mladý tínedžer vďaka tomuto dňu pila detské šampanské, napchávala sa zemiakovým šalátom a údenou bravčovou krkovičkou a mohla byť hore až do skorého rána. Čím som staršia, tým viac je pre mňa Silvester dňom ako je hocijaký iný. Posledný decembrový deň symbolizuje akýsi ľudský výmysel konca niečoho starého a začiatku nového. Všetci sme presýtení novoročnými predsavzatiami, ktoré na nás vyskakujú s každým klikom. Ja som na ne už asi dávno zanevrela a k dodržaniu akýchsi predsavzatí, ktoré majú zlepšiť môj život mi nepomáha ani slovná barlička typu "tridsiatyprvý december" či "nový rok".

I napriek tomu, že by som rok 2017 ani náhodou neoznačila prívlastkom "najlepší rok môjho doterajšieho života", veľa vecí ma všetko, čo som zažila od januára až do včera, naučilo. Občas som si pripadala ako na prekážkovom behu, kde mi niekto (možno občas aj ja sama) hádzal klacky pod nohy. Moja nálada bola ako na sinusoíde klesajúcej priamke. Keď som mala stopercentne dobrú a pokojnú náladu, bola to asi fakt náhoda.

Poďme na to ale teda nejako systematicky (aspoň sa tak tvárme). Čo sa môjho života všeobecne týka, najviac a najdlhšie ma potrápila autoškola, na jeseň som vstúpila do maturitného ročníka, začala sa zamýšľať nad vysokou školou a blablabla a dokonca som začala aj pracovať. Ako wannabe hudobník profesionál som sa konečne stala súčasťou komorného orchestra (OH YEAH!).

Ako každý rok som precestovala časť sveta a časť nášho Slovenska. Okrem typických spontánnych výletov v okolí som bola pár dní v Tatrách, pár dní v Pribyline. Vo februári sme po dlhom čase znova išli na lyžovačku do milovaného Ramsau pod Dachsteinom. O to viac si to cením, keďže tento rok na nič podobné nebude čas. 

 

No a leto sa nieslo v znamení italskej pohody na Sicílii.

 

November sa zasa niesol v znamení stužkovej, ktorá prešla nakoniec rýchlejšie, ako by som stihla vymenovať všetky položky v tabuľke s názvom výdavky.

A najnovším prírastkom do kolekcie "aké športy som už vyskúšala" je lezenie. V lete sme si prešli pár klettersteigov a teraz sa bláznime v lezeckých centrách. Ale aj o tom raz napíšem.

Verím, že rok 2018 bude pre vás tým najlepším, aký si len viete predstaviť (alebo aj neviete)! Nemám nejako slinu na siahlodlhé priania a želania, takže čaute a užívajte života!!