Hrady, zámky a dážď

Včera sme si po celkom dlhej dobe spravili výlet na jeden zo slovenských hradov. Také akési repete spred dvoch rokov (och, ako len ten čas letí) na Čachtický hrad. Jasné, že to stálo za to a jasné, že sme zasa zmokli. No poďme pekne poporiadku.

Naša prvá zastávka bola v obci Podolie, kde je park miniatúrnych hradov/zámkov/kaštieľov/kostolov a podobných vecí. Je to jeden veľký dvor, do ktorého zabočíte z hlavnej cesty, zaparkujete, kúpite si lístok a môžete si popozerať impozantné výtvory. Myslím si, že to musí byť riadna piplačka. V areáli je aj mini farma, no keď sme prišli, kozičky zatvorili do svojej ohrádky. Škoda.

Kým sme prišli do Čachtíc, prestalo už aj svietiť slnko. Od rána už bolo chladno, takže nám ostávalo len veriť, že nezmokneme.

Zdá sa mi, že každý výlet, na ktorý sa vyberieme, skrýva akési prekvapenie. Akože chvalabohu, veď o čom by som inak písala.? Z domu sme mali načítané, že prídete do Čachtíc, zaparkujete niekde v centre, najlepšie napríklad pri cintoríne a po asfaltovej a neskôr štrkovej ceste vyjdete za 45 minút k Čachtickému hradu. Jasné, že to v našom prípade takto nebolo. Prešli sme celé Čachtice, veľmi úzkou a kľukatou cestou sme prišli až do Višňového. Višňové si pamätám spred dvoch rokov ako miesto, odkiaľ sme šlapali na hrad priam kolmo nahor. Pamätám si všetko - ten chodník, stromy, pot, ktorý mi stekal po čele, po chrbte a miestach, po ktorých som nevedela, že stekať môže. Na nepohodlné rifle (lebo mi nikto nepovedal, že sa budem driapať hore po tak strmom chodníku) a ešte horšiu obuv. Pamätám sa na seba aj mojich spoluturistov, na to, ako sme lapali po dychu. Nechápte ma zle, bolo to výborné kondičné cvičenie - najmä prihliadnuc na fakt, že sme to dali oveľa rýchlejšie ako sa píše na turistickej značke; no zaručene som sa chcela tejto trase druhý raz vyhnúť.

No nevyhli sme sa. Teda, nie tak úplne. Išli sme podobne strmým chodníkom, na ktorý sa napájalo z Višňového (žltá značka). Trvalo nám to len dvadsať minút, no posledných pár metrov bolo poriadne strmých. Vyšli sme k hradu - presne na tú štrkovú cestu, o ktorej písali všade na internete. Ľudia tam vyšli s kočíkom, s dieťaťom na chrbte, v žabkách i v sandálkach. Ale bonus - po chodníku so žltou značkou nešiel nikto. Len my. Len les a my.

Na hrade sa platí vstupné - dospelí 2.50€, rodinné 5€ a tak ďalej. Môžete sa zúčastniť prehliadky, no my sme narazili na nie úplne entuziastickú sprievodkyňu, takže sme to postupne vzdali a prešli sa po hrade sami. No, každý môže mať zlý deň.

Fotka za dva milióny, doma sa na nej všetci ohromne zabávali. Nie, nesnažila som sa pózovať, fakt to tak vyšlo. Bolo tam dosť chladno, fúkal vietor a sem-tam mi na hlavu spadla nejaká tá kvapka. Cestou dolu sme aj trocha zmokli. Tí, ktorí pridali do kroku menej. Bingo!

No a na obed sme zavítali do Reštaurácie Majer v Hrádku. Varia tam naozaj výborne, prostredie je veľmi pekné, chovajú dokonca aj pštrosy. Naša família odporúča toto miesto všetkými dvadsiatimi!

aký máte víkend vy?