VYSOKÉ TATRY 'ON A BUDGET' (BEZ CENZÚRY)

Chceli sme ísť do Tatier. Chceli sme čo najviac ušetriť. Chceli sme mať skvelú dovolenku. A všetko sa nám podarilo - priam nad očakávania. I napriek tomu, že zrkadlovku som nakoniec nechala doma, pretože mi v batohu zaberala príliš veľa miesta, čo-to som pre vás nafotila a dnes som tu s asi troška dlhším reportom o tom, ako sa pohybovať na Tatranskej elektrickej železnici, ako sa lacno ubytovať, kam sa vybrať na túry či prechádzky a ako sme okúsili deň zavretých obchodov na Sviatok sv. Cyrila a Metoda.

Deň prvý - 03.07.2017 - pondelok

14:18 . Sedíme vo vlaku, asi 20 kilometrov nám chýba do príchodu do Popradu. Po skonzumovanom chlebe so šunkou, pár pagáčoch od maminky a jednom croissante z Lidla, sme si vypĺňali čas čítaním, konverzáciou s pani sediacou oproti nám (vraj cestuje takmer každý týždeň za dcérou a vnúčatami do Popradu a vôbec ju to už nebaví) a počítaním minút meškania nášho vlaku. Vôbec nevieme, či náš prípoj do Studeného potoka počká alebo nie, no je nám úplne jasné, že ďalšiu hodinu sa nám v Poprade naozaj tráviť nechce.

14:46 . Vlak na nás čakal! Oh yeah! Juch. No stále nekončíme. Ešte musíme prestúpiť na ďalší vlak do Veľkej Lomnice, odkiaľ nás delí už len 1,3 kilometra chôdze k nášmu ubytovaniu. Well, living on a budget.

15:36 . Po krátkej konverzácii (monológu) s miestnym zamestnancom golfového klubu, ktorý nás naviedol na správnu cestu (na street view to vyzeralo fakt úplne inak, orientácia s mapou = 0 bodov), sme sa vydali na polhodinovú cestu s dvomi cestovnými taškami a dvoma ruksakmi do nášho apartmánu.

Ubytovanie sme zohnali cez zľavadňa.sk v rezorte Tatragolf Mountain Resort. Vybrali sme si jednoizbový apartmán, pretože sme uvážili, že raňajky si spravíme sami, prípadne zmákneme nejaké ľahšie jedlo a zvyšok poriešime niekde vonku. Teraz sme už ubytovaní, spisujeme zoznam potravín, ktoré si kúpime a ideme spoznávať Veľkú Lomnicu.

___________________________________________________________________________________________________________________________________________

poznámka k ubytovaniu: 

Jedinou nevýhodou, ktoré toto ubytovanie podľa nás malo, bola jeho lokalita. Na vyše kilometrovú cestu na zastávku vlaku sme si zvykli rýchlo, trvalo nám to vždy tak do 15 minút (bez cestovných tašiek, samozrejme). No rezort je vyše 2 kilometrov od centra Lomnice. Cestou narazíte na zopár reštaurácií/kolíb/kaviareň/privátov/bankomat a supermarket. Keď prejdete ešte ďalej, dostanete sa k lekárni, pošte a Jednote. 

Apartmán bol čistý. Jasné, že som ho znova zabudla nafotiť a aj tá jedna fotka postele je z dňa nášho odchodu. No bol výborne vybavený - čakali na nás 2 osušky, 2 uteráky, televízor s usb vstupom (takže sme strávili veľa času pozeraním seriálov, o ktorých možno tiež niekedy napíšem), mini gauč, stôl a kuchynka s mikrovlnkou, dvojplatničkou, kanvicou a všetkým potrebným vybavením. Dostali sme izbu na najvyššom poschodí s výhľadom na hory!! No čo viac si želať? 

Cez zľavový portál nás to pre dve osoby na tri noci vyšlo 119€. Raňajky sme si mohli dokúpiť za ďalších 7€. V areáli majú minifarmu, reštauráciu, malý aquapark, wellness a zopár hojdačiek.

17:18 . Človek by si nemyslel, že 1. Veľká Lomnica je naozaj veľká, 2. že trafíme do Jednoty bez akýchkoľvek komplikácií (okrem trafenia do slepej ulice hneď v našom rezorte) a 3. že jeden pán si dokáže pri obslužnom pulte s mäsovými výrobkami a syrmi vyberať niečo 12 minút. 

___________________________________________________________________________________________________________________________________________

poznámka k stravovaniu:

Nakúpili sme si všetky nezbytnosti - rožky, debrecínku, goudu, slaninu, kečup, ryžu, mäso, minerálku, fazuľu v konzerve, puding, piškóty, mlieko, šampiňóny v konzerve, paštétu a cornflaky.

Tu vidíte naše skromné kulinárske počiny. Nejdem sa tu tváriť, akí sme oslavovaní päťhviezdičkoví šéfkuchári alebo že sme každý deň míňali 30€ na jedenie v nejakých posh reštauráciach. V deň príchodu sme vsadili na špagety, ktoré sme trocha posunuli o priečku vyššie s opečenou slaninou. Na raňajky nám vystačili s rožkami, bábovkou z domu a cornflakami s mliekom. Jeden podvečer sme si ozvláštnili vanilkovým pudingom s piškótami, vyskúšali jednu hroznú sáčkovú polievku. No a poslednú večeru sme mali honosnú - kuracie stehná so šampiňónmi. A poviem vám - keď nemáte po ruke nejaké koreniny, kečup všetko zachráni.

Deň druhý - 04.07.2017 - utorok

Po dlhom otáľaní, vymýšľaní a rozmýšľaní sme doobeda sadli na vlak a rozhodli sa odviezť až na Štrbské pleso. A poviem vám - najprv som si myslela, že je tá ich doprava ale poriadne komplikovaná.

___________________________________________________________________________________________________________________________________________

poznámka k doprave:

Na dopravu sme využívali prevažne sieť Tatranskej elektrickej železnice (TEŽ). Ak máte preukaz na vlaky zadarmo, máte aj tež-ku zadarmo. Stačí vám predložiť sprievodcovi v električke váš preukaz (to neplatí pre trasy Poprad-Tatry - Studený potok - Tatranská Lomnica, tam už potrebujete aj lístok).

Celá železnica má 3 hlavné body: Tatranskú Lomnicu - Starý Smokovec - Štrbské pleso. Tieto fungujú ako konečné zastávky, kde musíte vždy prestúpiť na ďalšiu. Električky na seba vždy (väčšinou) pekne čakajú, takže žiadny strach, keď niektorá náhodou trocha mešká. 

My sme mali najbližšiu zastávku Veľká Lomnica - golf, odkiaľ nám chodil spoj do Tatranskej Lomnice prevažne raz za dve hodiny a vždy ešte aj meškal. Navyše bol na znamenie, z čoho sme mali najprv trocha stres, či vôbec zastaví. Pamätajte preto na to, že na znamenie treba stláčať nejaké oranžové tlačidlo.

Ešte neskúsení sme si nechali ujsť náš prípoj v Tatranskej Lomnici, takže sme strávili najprv hodinu prechádzaním sa hore-dole po nej. Potom konečne na Štrbskom plese sme sa najedli vo Furkotke, kde sme boli už druhýkrát a maximálne túto reštauráciu odporúčame! Celý deň sme snívali o slepačom vývare a konečne sa ho aj dočkali. Potom sme sa typicky turisticky poprechádzali okolo plesa, nenabrali odvahu vyškriabať sa na skokanský mostík, pretože na oblohe tie mraky vyzerali všelijako a poobzerali sme si stánky so suvenírmi (s vysokohorskou prirážkou, miestami veľmi vysokou). Kúpili sme si aspoň sedmové karty!

Večer sme si uvarili už spomínaný puding a strávili asi 4 hodiny hraním faraóna a zobaním conflakeov.

Deň tretí - 05.07.2017 - streda - Sviatok svätého Cyrila a Metoda

Zobudili sme sa do krásneho slnečného dňa a skoro ma porazilo, keď som si nakoniec vymenila krátke tričko za dlhé, pretože som si myslela, že veď sme v horách, aj tak bude určite zasa zima. Nebolo.

Streda bola trocha náročná. Akokoľvek sebecky/hlúpo/rozmaznane to znie, naozaj nám vadilo, že po novom boli na sviatok všetky obchody pozatvárané. Potrebovali sme nejaké jedlo na ďalšie raňajky a ešte aj na cestu domov, no nikde sme nemohli nič zohnať. Toto bola snáď jediná vec, ktorá nám vadila, no nejako sme dojedli zvyšky a všetko zvládli.

Najprv sme si mysleli, že ostaneme nakoniec len v Tatranskej Lomnici, čo-to si pochodíme, no tá nás po asi hodine omrzela, tak sme sa odviezli do Starého Smokovca, kde sme nakoniec zaťali zuby a vyšli aspoň pešo na Hrebienok (pešo. nie, nešli sme pozemnou lanovkou). Cestou dolu sme si kúpili hranolky, hrali karty na lavičke a nakoniec si (našťastie) začali hľadať spoj, ktorý nás na ďalší deň dostane na vlak do Popradu. A dobre, že sme tak urobili, pretože pri pozeraní času odchodu na mojom lístku som zistila, že mi v Bratislave predali lístok na vlak o 15:25 namiesto o 11:25. Zúrila som, penila som, ale bola som rada, že som na to prišla skôr ako vo vlaku. Pani v Smokovci za okienkom mi to našťastie stornovala, euro za miestenku už som nedostala späť, ale mala som lístok aj miestenku aspoň na správny vlak.

Deň štvrtý - 06.07.2017 - štvrtok

Ráno sme vstali o siedmej, dojedli posledný rožok, dva plátky šunky, bábovku, umyli riad, utreli riad, zbalili sa, upratali, odovzdali kartu na recepcii a vydali sa na strastiplnú cestu na stanicu. Cesta nám prešla celkom rýchlo, poslednýkrát sme sa pokochali výhľadom na hory a lesy z električky a dotrepali sa na stanicu do Popradu. Konečne sme si nakúpili nejaké jedlo na cestu, naplnili svoje bruchá ešte na stanici fornettami a ja som uznala, že vanilkové acidko nebude môj obľúbený nápoj.

Vo vlaku sme strávili veľa času hraním kariet, čítaním, rozprávaním sa, civením z okna, rátaním minút meškania vlaku (áno, zasa, tentokrát ich bolo až 22-25), prehodili pár slov s cestujúcimi na Pohodu a divili sa, ako si dvaja prísediaci varili v kupé kávu.

Dorazili sme do tých tridsať-stupňových horúčav a celá šťastná som sa doma prezliekla do krátkych nohavíc a krátkeho trička.

čo vy a Tatry? boli ste? radi chodíte? ako "letujete" ? :)