Ako bolo na lyžovačke

Jasné, že nemám čas. Ako inak si vysvetlíte, že som nebola schopná napísať za dva týždne niečo o našej lyžovačke?! V škole konečne po siedmich mesiacoch trocha zvoľnili (čo asi nebude trvať dlho, žiaľ). Dokonca v autobuse si nemusím čítať veci do školy, takže som už prečítala jeden a pol knihy od začiatku tohto roka. Snažím sa pozitívne myslieť, zo všetkého sa len tešiť a tak, ale poviem vám, v dnešnom svete sa to až tak ľahko nedá. Ale ja sa to raz snáď naučím! No teraz už prejdem k tej našej suprdupr lyžovačke, na ktorej sme boli cez jarné prázdniny. Vybrali sme sa zas a znova po niekoľkých rokoch späť do Ramsau am Dachstein, asi 4 hodiny cesty od Bratislavy. Ak vás zaujíma čo-to z našeho týždňa, čítajte ďalej!

nedeľa. Ani už neviem ako sa nám podarilo piatim nabaliť všetky tie veľké tašky a lyže do auta. Hneď ráno sme mali zábavnú šou so zatváraním strešného boxu, keď sme zistili asi po 10 minútach, že sa doňho privrela anténa zo strechy auta, a preto nejde zavrieť. Cesta bola celkom pohodová, aj s tým, že sme vzadu sedeli traja a každý mal pod nohami nejakú tašku. Do Ramsau sme dorazili niekedy okolo štvrtej, požičali nejaké chýbajúce lyže a lyžiarky a išli sa ubytovať. No skôr ako sme všetko stihli vyložiť z auta, nevedeli sme nájsť kľúčik do strešného boxu. Predstavte si tú paniku! Navyše sa nám hneď podarilo poriadne zasviniť auto na parkovisku.

Na ubytovanie sme mali naozaj šťastie. Bývali sme tu a ku všetkým tým pozitívnym recenziám pridávam aj tú svoju. Mali sme pre seba apartmán, ktorý bol na najvyššom poschodí chaty. Tri spálne, obrovská kúpeľňa, obývačka s kuchyňou a balkón s prenádhernými výhľadmi. Čo viac si priať.

pondelok. Všetci už nedočkaví ísť na svah (a niektorá nedočkavá dať si germknoedel. ehm) sme sa po raňajkách nejako nie veľmi rýchlo vyšuchtali z chaty. Na prvý deň sme si vybrali stredisko Hauser Kaibling, kde je ako veľa modrých, tak aj červených (ktoré sa tvária ako čierne) zjazdoviek. Keďže som to tu dosť zanedbávala, asi neviete o mojich ťažkých časoch s hľadaním lyžiarskych nohavíc. Tak deň pred odchodom som našla svoje vysnené nohavice. Bledomodré. A aj na svahu sa ukázali byť výbornou voľbou. Bolo v nich teplo, všetci ma ľahko spoznali a odolali mokrému snehu aj dažďu.

utorok. Už rozlyžovaní sme na druhý deň išli do Zauchensee. Milovníci lyžiarskych súťaží by mali vedieť, o čom je reč. Aj keď nebolo najlepšie počasie, na samom vrchu bolo vlastne asi najhoršie, aké mohlo byť, dosť sme sa vybláznili. Skúsili sme si slalom, vyzabávali sa na trati, kde sa jazdí svetový pohár v lyžovaní a poriadne sa najedli do prasknutia. Najlepší je eskalátor, ktorý vás vyvezie až von k lanovke.

streda. Múdro všetkých lyžovačiek - dajte si jeden deň pauzu. Ja som tak neurobila. Nechala som sa zlákať psími pohľadmi a nádherným počasím. Lyžovali sme cez deň len dve hodiny v Ramsau, čo bolo skvelé stredisko hlavne pre deti. Jeden jediný raz sme prišli tak skoro ráno, že sme tam boli sami na ešte čerstvo vyratrákovanom svahu. A moje detské ja si užilo rozprávkovú cestu.

Poobede sme sa vybrali ešte aj na Dachstein, mysliac si, že keď je všade tak nádherne slnečno, aj na tomto ľadovci vo výške okolo 2000 m.n.m. predsa musí byť. A viete čo? Nebolo. Čo je veľká škoda, pretože pár rokov dozadu sme vychytali také perfektné počasie, že sme museli chodiť pomaly so zatvorenými očami, pretože sme si zabudli slnečné okuliare. No nevadí, aspoň sme vymrzli a vyváľali sa v snehu. (A zistili, že svet sa otepľuje a ľadovce topia neuveriteľnou rýchlosťou :( )

štvrtok. Flachau. Priemerná teplota asi 12°C. Sneh - mokrý. Ľudí asi milión. Bolesť nôh? Prvý deň miestami neznesiteľná. Spálilo ma? Áno. Tak asi taký bol deň vo Flachau. Bola som dosť unavená, ten jeden oddychový deň mi chýbal.

piatok. Po prvom pokuse na snowboarde pred pár rokmi som sa zaprisahala, že už nikdy to skúšať nebudem. Že tie modriny, boľavé kolená a doudieraný asi každučký kúsok tela mi za to nestojí. A keď som celé týždeň sledovala, ako väčšina snowboardistov ničí svah (prepáčte, ale je to tak), moje zaprisahanie ešte viac stúplo na hodnote. A v piatok som to celé pokazila. Nechcelo sa mi lyžovať, nechcelo sa mi už nič, tak som si povedala, že toto poldňová snaha o snowboardovanie bude najmenšie zlo. A bolo to asi najhoršie možné rozhodnutie. Po dvoch hodinách sme teda sadli do reštaurácie a vyjedli im polovicu jedálneho lístka. No čo už, treba si občas dopriať.

V sobotu sme už cestovali domov, nijaké zvláštnosti už sa akýmsi zázrakom nediali. A teraz chcem počuť niečo o tom, ako sa máte vy! :) majte krásny víkend