LIETANIE

Ostáva pre mňa záhadou, prečo väčšina ľudí miluje lietanie lietadlom. Vraj im to dáva pocit slobody. Ale ja vám neviem. Napchatá na vysedenom sedadle medzi dvoma (niekedy aj cudzími) ľuďmi. Pred sebou vám priestor berie sedadlo nejakého iného cestujúceho, prípadne vyklápací stolík, ktorý má jedinú výhodu a tou je, že sa na ňom servíruje jedlo. A ak náhodou sedíte pri okienku a nebodaj potrebujete ísť na záchod ... kde je ten pocit slobody teraz? Už slobodnejšie sa cítim, keď sme deviati natrepaní v päťmiestnom aute (áno, ja viem, že sa to nesmie. ale to už bolo dávno) alebo ráno v trolejbuse. Teda, v tom trolejbuse sa až tak voľne a slobodne človek necíti, takže možno v tomto prípade to predsa len lietadlo vyhráva.

Keď som mala prvýkrát v živote letieť lietadlom, bála som sa, že spadne mi príde zle a ja sa povraciam. Znie to smiešne, ale naozaj to tak bolo a ani papierové vrecká tieto obavy nezmiernili. Druhý raz som sa tešila. Tretí som sa naliala džúsom, vodou, zjedla [kruasán] (alebo to bol muffin?) a bola rada, že sme doleteli. A štvrtýkrát ? Rovnako som sa tešila, aj som niekde zacítila ten slobodný pocit, ale asi po polhodine sedenia v lietadle so zaľahnutými ušami ma to nadšenie prešlo.

Neviem ako to pôsobí, ale určite nechcem, aby tento článok vyznel nejako pesimisticky. Ono s lietaním je to ako so všetkým ostatným. Najprv vás to nadchne, drží vás to a postupne vás to väčšinou aj omrzí. Rovnako aj autobusom som niekedy cestovala celá natešená, ako sa budem dívať z okna. A teraz, keď je to mojou každodennou povinnosťou a nevyhnutnosťou, chcem mať tú cestu čo najrýchlejšie za sebou. Už to tak raz býva, nie?